Ivan Rias - Košice *12.1.1949

Písať o Riasovi je ako liať vodu do rieky. Každý liter sa stratí v spleti vlniek a každé vyslovené či napísané slovo sa stáva zbytočným. Konfrontácia s jeho myšlienkovými pochodmi, nápadmi a talentom ako skladať vety dohromady sa mi zdá zbytočná. Takmer vždy dokáže prekvapiť a zaujať. „Pracujem, teda som …“. Výrok hodný svojho autora, k

Miloško patril ku koloritu mesta tak, ako k nemu patrili ošúchané fasády domov. Sem totiž každý deň viedla jeho cesta, tu mal vyárendovanú svoju lavičku, na ktorú sa nik z domácich neopovážil sadnúť. Občas ho bolo možné vidieť aj pri malebnom rybníku, aby nakŕmil labute a aby sa s nimi mohol porozprávať. Bol to dojímavý pohľad, blázon v teplákoch kŕmiaci ušľachtilé vtáky. Ale on nebol blázon. Bol to veľmi vzdelaný človek, neviem, či v tej dobe sa mu niekto s vedomosťami u nás vyrovnal. Vždy keď prišiel na svoju lavičku, odohral sa ten istý rituál - chlap v teplákoch a barete, či už bol vonku mráz, alebo teplo, si sadá na lavičku, so širokým úsmevom odpovedá na pozdravy okoloidúcich, lebo Miloša poznal každý a každý ho mal aj rád. Potom vytiahol z aktovky kopu rôznych časopisov, vzal do ruky ceruzku a čosi do nich písal. A to bol signál pre nás deti (ja som mal vtedy 14 rokov) - kŕdeľ decák sa zhŕkol okolo Miloša a on akoby len na túto chvíľu čakal...

Miloš lúštil krížovky a najmä hádanky. A veľmi ochotne nám vysvetľoval, ako sa také hádanky lúštia. A mne sa tie hádanky veľmi zapáčili. Fantastická hra so slovami, kúzlenie so slovíčkami, aké som dovtedy nikde nevidel. Miloš patril v tej dobe k najlepším autorom a riešiteľom na Slovensku, ale i v Čechách. Raz som sa ho spýtal, či by som nemohol niekedy k nemu zájsť domov. To ste mali vidieť, ako sa mu rozžiarila tá detsky vyzerajúca tvár. Miloš ma zaviedol do svojej izby a mne sa takmer podlomili kolená. Celá izba bola založená knihami, od podlahy až po plafón, boli všade, nenašli ste miestečko, kde by nejaká kniha neležala. Kam sa len človek pozrel, uvidel knihy. Ale aké to boli knihy! Nedočkavo som ich bral do ruky, jednu za druhou, ale veľa mi nehovorili. Boli písané buď po latinsky, alebo grécky. Miloš miloval antické umenie a vedel o starých Grékoch a Rimanoch pútavo rozprávať. Ovládal šesť jazykov, bol to polyglot na pohľadanie.

S Milošom sme sa stali veľkí kamaráti a keď som odišiel do školy do Košíc, pravidelne sme si vymieňali korešpodenčné lístky. Mal som 16 rokov, keď  mi Krížovkár a hádankár uverejnil prvú hádanku a v 17. som vyhral svoju prvú autorskú súťaž. Miloš sa z mojich úspechov tešil hádam viac, ako ja sám. Vynášal ma do neba a hovoril o genialite. Ja som ale vedel, že ak je niekto géniom, tak je to on. Zrazu sa mi Miloš odmlčal, neodpísal mi na list, nevedel som, čo sa stalo, telefón nemali.... Ale zavolal mi môj otec, že Miloš zomrel. Nevydržalo srdiečko. Nikdy som sa ho nespýtal, koľko má rokov, preto som bol veľmi prekvapený, keď som sa na pohrebe dozvedel, že mal "už" 50. Vďaka jeho milej detskej tvári, som mu hádal okolo tridsiatky. O mesiac priniesol časopis Lišiak oznam v čiernom ráme: Nádejný víťaz Turnaja 1973, dlhoročný autor a riešiteľ, Miloš Lociga, náhle zomrel dňa 28.12.1973. Suchý text, ktorý mi vohnal slzy do očí, hoci už vtedy nebola tá správa pre mňa nová. Miloš Lociga sa veľkou mierou pričinil o rozvoj hádanky na Slovensku. A nemohol som si naňho nespomenúť, keď som pred pár dňami (3.9.2005) preberal pohár pre Majstra Slovenska.

Chceli sme napísať o Riasovi, ale jeho spoveď asi najlepšie vystihuje to, čo je v ňom ukryté a prečo ho niektorí pomenovali Hviezdoslav.

BLOG IVANA RIASA s jeho glosami, aforizmami a všetkým, čo k tomu patrí. IVAN je dokonca v sieni V.I.P. autorov.